Zdalo by sa, že skĺbiť tradičné ľudové liečiteľstvo a s ním spojené vedomosti o rôznych liečivých bylinách s poznatkami modernej medicíny a farmakológie je náročné a v dnešnej dobe už pomaly nereálne.
Spoločnosť sa názorovo polarizuje, témy ako antibiotiká, očkovanie alebo pravidelné užívanie liekov a výživových doplnkov sú často plné hádok a vzájomného neporozumenia. Preto sme sa Vám rozhodli priniesť náš vôbec prvý rozhovor.
Svoje vedomosti vám priblíži doktorandka na Katedre farmakognózie a botaniky Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského Michaela Barkociová.
Vo svojej vedeckej praxi a osobnom živote (ktorú ti poskytla univerzita ale rozhodne je doplnená aj hodinami samoštúdia) kombinuješ poznatky modernej vedy, zároveň sa venuješ aj témam tradičného liečiteľstva, homeopatie a ďalším iným alternatívnym spôsobom liečby a prevencie ochorení. Čo pre teba znamená holistický prístup k zdraviu a k liečbe prípadných ochorení?
M: Holistický prístup je v liečbe a prevencii ochorení všetko. Z mojej skúsenosti, najmä pri dlhodobých a vážnejších ochoreniach, kým sa na človeka nepozrieš ako na celok, nevezmeš do úvahy všetky jeho zdravotné problémy, životný štýl, resp. konštitúciu (teda to, na ktoré ochorenia má väčší predpoklad (vďaka genetike a životnému štýlu), tak mu nikdy naozaj nepomôžeš vyliečiť sa, alebo ochoreniu predísť.
Je to ako liať vodu do deravého suda, na chvíľu sa vyrieši nejaký príznak, človeku bude lepšie, ale keď nezačneš riešiť, prečo diera v sude vznikla a ako ju zaplátať, alebo aspoň zabrániť aby sa zväčšovala, bude rásť. Až do momentu, kedy liať vodu už nestačí, lebo vytečie skôr, ako sud naplníme.
Kým sa na človeka nepozrieš ako na celok, tak mu nikdy naozaj nepomôžeš vyliečiť sa, alebo ochoreniu predísť.
Holistický prístup konkrétne pre moju prácu znamená, že sa pýtam pacienta naozaj vyčerpávajúce a nekonečné otázky, zaujíma ma jeho rodinná anamnéza, životný príbeh, všetky diagnózy, aké kedy riešil, životný štýl (jedlo, spánok, cvičenie, záľuby, užívanie návykových látok), lieky, ktoré užíva, prípadne byliny či výživové doplnky) a, samozrejme, psychický stav. Zdravá psychika je totiž najväčší predpoklad aj k zdravému telu a dlhovekosti.
Farmaceuti vyštudujú dva semestre farmakognózie (náuke o liečivých rastlinách) no laik ich často vníma ako „chemikov“ ktorí propagujú všetko syntetické. Veľa liekov má však svoj pôvod v prírode. Vedela by si nám vysvetliť, o ktoré sa jedná?
M: Delenie na „chemikov“ a „bylinkárov“, s ktorým sme sa stretávali už na škole, považujem za veľmi nešťastné. Máme predsa spoločný cieľ – pomôcť pacientovi, aby sa cítil lepšie. Dnes máme to šťastie žiť v dobe, kedy si dokonca môžeme vyberať rôzne spôsoby, ako to dosiahnuť.
Ja nevnímam syntetické a prírodné liečivá ako dve strany, ktoré sú vo vojne a ani sa nedá všeobecne povedať, že jedno je lepšie, ako druhé. Sú situácie, kedy obe dosiahnu to isté, len inou cestou. Jedna z týchto ciest môže byť napr. rýchlejšia, alebo nesie so sebou väčšie riziká. Pri voľbe medzi prírodným a syntetickým liečivom vždy musíš rozlišovať kontext a situáciu, kedy ideš liečivo použiť a zvážiť riziko a benefit každej terapie. Je to veľmi individuálne a v praxi sa mi osvedčilo, že najlepšie funguje vedieť čo najviac o rôznych prístupoch a individuálne tieto prístupy kombinovať tak, aby bol výsledok čo najlepší pre pacienta.
Čo sa týka toho, že veľa liekov má svoj pôvod v prírode, trošku ťa opravím. Takmer všetky momentálne používané lieky majú svoj pôvod v prírode, len niektoré nepriamo. Kedysi sa ľudstvo liečilo iba bylinkami, potom sme identifikovali látky zodpovedné za účinok tých byliniek a naučili sa, ako ich z bylinky vytiahnuť a urobiť z nich tabletku, či injekčný roztok alebo sirup. A potom sa chemici začali so štruktúrami týchto látok hrať, upravovať ich a vylepšovať ich vlastnosti a vznikli syntetické liečivá. Bez prírodnej predlohy by ale žiadne syntetické liečivo nevzniklo, aj keď sa dnes už robia také divokosti, že sa skúšajú náhodné molekuly na náhodné receptory a dá sa predpokladať (podľa toho ako dobre molekula štruktúrne do toho receptora zapadá), či bude účinná na nejaké ochorenie alebo nie. Preto hovorím, že takmer všetky lieky majú pôvod v prírode, nie všetky.
Je ale pravda, že existujú molekuly, ktoré dodnes používame v nezmenenej podobe tak, ako ich stvorila niektorá rastlinka. Morfín, používaný v liečbe bolesti, napríklad pochádza z nezrelých makovíc. Chinín a artemisín, ktoré sa používajú v liečbe malárie pochádzajú z kôry chinínovníka a vňate paliny ročnej. Vinkristín a vinblastín, používané v terapii rôznych druhov rakovín, pochádzajú z rastliny s názvom Catharantus roseus. Lovastatín, ktorý sa používa na zníženie cholesterolu, sa nachádza v hlive ustricovej alebo červenej ryži. A potom nám vznikajú na trhu také kuriózne situácie, že lovastatín je na predpis a určený výhradne na užívanie pod lekárskym dozorom, ale extrakt z hlivy alebo červenej ryže, kde sa chemicky nachádza tá istá látka, si kúpiš v pohode v lekárni, alebo, ešte horšie, v bioobchode (lebo v tej lekárni aspoň je vzdelaný človek, ktorý ti to vie vysvetliť) ako výživový doplnok a neuvedomuješ si, že ide o ten istý liek, ktorý so sebou nesie nemalé riziká.
Aké najčastejšie chyby robia pri liečbe bylinkami? S akými mýtmi si sa už stretla?
M: Najčastejší mýtus, ktorému ľudia veria je, že prírodné = neškodné alebo že prírodné = lepšie ako syntetické.
Panuje predstava, že prírodné musí byť bez nežiaducich a vedľajších účinkov. Navyše, teraz je taký trend, že lieky fungujú tak dobre, že nemusíme riešiť to, že zomierame alebo sa cítime zle ale máme luxus riešiť, ktorý z liekov je bezpečnejší a spôsobí menej nežiaducich účinkov a môžeme si vyberať. Tiež panuje predstava, že príroda nám poskytuje všetko, čo potrebujeme. Nuž, áno, len niekedy to treba z tej prírody vytiahnuť a dať do liekovej formy, alebo mierne upraviť, aby nám to naozaj aj pomohlo a zároveň to neuškodilo.
Vrátim sa znovu k tomu lovastatínu. Keď ho lekár laikovi odporučí, lebo má vysoký cholesterol a riskuje kardiovaskulárne ochorenie, nechce ho. Lebo veď chémia, veď nežiaduce a vedľajšie účinky. Ale extrakt z hlivy ustricovej alebo červenej ryže je preňho skvelá alternatíva, lebo netuší, že ide o rovnakú látku, ktorá so sebou nesie rovnaké riziká. Ja rada hovorievam, že aj taká muchotrávka alebo ľuľkovec zlomocný sú prírodné a predsa človeka celkom spoľahlivo dokážu zabiť. Vírusy a baktérie sú dielom prírody a koľko životov majú na svedomí?
Obrovským problémom sú tiež liekové interakcie. Totižto, často sa stáva, že niektoré lieky a niektoré bylinky, ale aj potraviny sa spolu nesmú užívať, pretože sa vzájomne v účinku ovplyvňujú. Pacientov častokrát ani nenapadne, že zapíjať lieky čajom môže byť problém a farmaceutov často nenapadne, že keď si človek kupuje v lekárni bylinkový čaj, treba sa ho opýtať, či neužíva náhodou nejaké lieky.
Čo by sme sa mohli naučiť od našich slovenských babiek bylinkáriek? V čom sú pre teba inšpiráciou?
M: Ja sa rada hrám takú hru, že vezmem starú knižku o bylinkách a čítam si, čo je tam napísané o ich účinkoch. Potom si googlim, či to už nejaký vedec skúmal a či je na tom čosi pravdy, alebo sa to len traduje. Tradičné použitie liečivých rastlín babkami bylinkárkami je skvelá inšpirácia na vedecký výskum. Ale učím sa od nich aj iné veci, ktoré už skôr zasahujú do šamanizmu. Vo fytoterapii sa totiž nepracuje len s tým, aké látky rastlina obsahuje a aký je ich farmakologický účinok. Rastliny sa vnímajú ako živé bytosti, ktoré majú svojho ducha a osobnosť. Pracujú s telom nielen na molekulárnej, ale aj energetickej a spirituálnej úrovni, preto sú často využívané aj v mágii a náboženských obradoch.
Kto by sa mal vyhýbať bylinkám?
M: Ide o to ktorým bylinkám. Všeobecne neodporúčam nikomu byliny bez toho, aby sa predtým neporadil s odborníkom. Spomenula som už riziko liekových interakcií, preto bez porady s odborníkom by sa im mali vyhnúť určite ľudia, ktorí pravidelne užívajú nejaké lieky, resp. trpia nejakým chronickým ochorením. Takisto máme v živote určité špecifické obdobia, kedy platia iné pravidlá pri užívaní byliniek – tehotenstvo, dojčenie, detský vek, ale aj vek nad 65 rokov.
Ako má laik posúdiť, kedy stačí liečba bylinkami a kedy je nevyhnutné navštíviť lekára?
M: Viem, že táto odpoveď sa nebude páčiť publiku, ale toto laik vôbec nemá čo posudzovať. Na to, či stačí samoliečba, alebo je nutná návšteva lekára máme v spoločnosti vyštudovaných odborníkov – lekárnikov. Odporúčam vždy sa poradiť s nimi, majú za sebou roky štúdia, mnohí aj roky praxe, vyznajú sa do kvality výživových doplnkov, vedia odporučiť vhodné voľnopredajné lieky a veľmi dobre vedia aj to, kedy svieti červená kontrolka a je potrebný zásah lekára. A dokonca za tieto rady a konzultáciu nepýtajú peniaze.
Posledná otázka na tému byliniek a výživových doplnkov. Ktoré by si odporučila na bežné užívanie? V zimnom období sa odporúča suplementácia vitamínu D (nezávisle od aktuálnej pandémie), na imunitu je odporúčaný zinok, vitamín C, betaglukány, echinacea a mnohé ďalšie. Čo sú tvoje overené produkty, ktoré sama používaš?
M: Znova to súvisí so zdravotným stavom a životným štýlom. Ak pracuješ ako záhradník, väčšinu roka si na slniečku a nepoužívaš ochranný krém s SPF faktorom, tak aj toho déčka máš možno dosť. Ak ale sedíš 11 mesiacov v kancelárii a slnko vidíš dva týždne v roku na dovolenke pri mori, kde sa celá namažeš aby si sa nespálila, tak déčko potrebuješ užívať celoročne.
Ak športuješ, zdravo sa stravuješ a nefajčíš ani nepiješ, tak nepotrebuješ nič.
Ak si fajčiar, máš niekoľkonásobne vyššiu spotrebu vitamínu C v organizme. Ak máš stresujúcu prácu alebo osobný život, prichádzaš vo zvýšenej miere o horčík a treba ho dopĺňať. Takže je to individuálne.
Azda jediná vec, ktorú by som odporúčala naozaj skoro každému sú zelené potraviny – riasa chlorela a sušená šťava zo zeleného jačmeňa, pretože ide o koncentrované živiny, ktoré sa veľmi dobre vstrebávajú a podporujú fyziologické procesy v organizme, obnovu buniek, imunitný systém a výdrž a pomáhajú telu zbavovať sa škodlivín a predchádzať tak rôznym ochoreniam. Sama ich užívam dva roky a za ten čas som ani raz nebola chorá, pričom predtým som užívala antibiotiká aj 5x ročne, lebo infekcia sem, infekcia tam. Potom dopĺňam veci, o ktorých sa všeobecne vie, že sú veľmi zdravé, ale nemáme ich dosť v strave – vitamín D a rybí olej, ktorý je zdrojom omega-3 nenasýtených mastných kyselín, dôležitých pre zdravie srdca, ciev a mozgu, kolagén pre zdravé kĺby a šľachy a proti vráskam. Horčík, lebo žijem v permanentnom strese, vitamín B12, lebo už 7 rokov nejem mäso, luteín a zeaxantín pretože pri svojej práci čumím permanentne do počítača a preťažujem zrak.
Popri náročnom doktorandskom štúdiu si sa začala zaujímať aj o záležitosti týkajúce sa zdravých pôrodov a dojčenia. Napriek tomu, že pôrody sú veľmi intímna a citlivá záležitosť, je nevyhnutné aby sa o nich hovorilo. Aká je aktuálne situácia na Slovensku? Zvyšuje sa povedomie rodičiek o možnostiach pri pôrode?
M: Áno, táto téma ma zaujala natoľko, že som sa stala dulou – ženou vyškolenou sprevádzať ženy v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Povedomie rodičiek sa zvyšuje rýchlo, horšie je, že sa spolu s nimi nestíha zvyšovať aj povedomie lekárov a pôrodných asistentiek, čo zase ale častokrát nie je zapríčinené tým, žeby nemali o to záujem, ale dlhodobo sú tak preťažení a vyhorení, že na to proste nemajú kapacitu. Aktuálna situácia na Slovensku je podľa mňa oveľa lepšia ako bola 20 rokov dozadu, ale stále sme na tom veľmi zle. Za najhorší problém považujem fakt, že na Slovensku neexistujú pôrodnícke štandardy, vychádzajúce z najnovších vedeckých výskumov, ktoré by sa zaviazala dodržiavať každá pôrodnica. Namiesto evidence based medicine (medicína založená na dôkazoch) tu preto máme tzv. eminence based medicine, teda medicínu založenú na tom, čo si myslí pán primár alebo prednosta, alebo službukonajúci lekár či pôrodná asistentka, ktorí často vychádzajú z toho, čo ich naučila staršia generácia a čo už dávno neplatí. Preto je veľmi dôležité, ktorú pôrodnicu si žena vyberie pre svoj pôrod, pretože v jednej dostane automaticky zákaz sprevádzajúcej osoby, pohybovať sa, jesť, piť, infúziu s oxytocínom do žily, rodiť môže výlučne na chrbte s vyloženými nohami v strmeňoch, má 90 % šancu, že jej bude urobený nástrih hrádze a 50 % šancu, že pôrod skončí cisárskym rezom, dieťa uvidí na dve sekundy a potom jej ho donesú o x hodín zabalené ako vianočku na kojenie, kým v inej pôrodnici môže mať pri sebe partnera alebo dulu alebo hocikoho si vyberie, môže sa voľne pohybovať, jesť aj piť, môže si vybrať intuitívne polohu, v ktorej bude rodiť a šanca nástrihu hrádze aj cisárskeho rezu je niekde na úrovni 15 % (podľa štatistík jednotlivých pôrodníc) a dieťa dostane po pôrode na dve hodiny nahé na brucho v kontakte koža na kožu. A ženy si tieto rozdiely všimli a začali na ne upozorňovať. Kým naše mamy žili v tom, že odísť z pôrodnice psychicky traumatizovaná na celý život je normálne a musí to tak byť, naša generácia zistila, že sa to dá aj inak a to, čo sa deje v našich pôrodniciach častokrát nie je vôbec v poriadku.
Možnosti žien v Bratislave v porovnaní s inými malými mestami na Slovensku sú veľmi odlišné. Každá žena má však právo na rovnakú zdravotnú starostlivosť a náležitosti s ňou spojené. Čo by si odporučila žene, ktorá sa pripravuje na pôrod aby prediskutovala so svojim pôrodníkom?
M: Ono čo sa týka pôrodov, paradoxne tu práve vyhrávajú ženy z menších miest, než z Bratislavy, pretože pôrodnice v menších mestách sú niekedy menej preťažené a personál má viac času sa rodičkám venovať. Napríklad keď sú v pôrodnici tri pôrody za deň a sú tam dve pôrodné sály, máš väčšiu šancu, že nikto nebude mať tendenciu tvoj pôrod zbytočne urýchľovať, alebo ti po 10 minútach vezme dieťa, lebo sa musíš presunúť na oddelenie a uvoľniť sálu inej žene, ktorá rodí (než v pôrodnici, kde je síce pôrodných boxov šesť, ale za 24 hodín je tam 17 pôrodov).
V prvom rade by som každej žene odporúčala sa na pôrod pripravovať. Fyzicky, ako aj psychicky. Mnohé totiž volia prístup „veď nejako sa to dieťa von zo mňa dostane“, „milióny porodili, tak porodím aj ja“ a podobne. A potom sa stanú obeťou okolností, kedy netušia, čo sa s nimi a ich telom deje, lekár nemá čas alebo chuť to vysvetliť, generuje sa zbytočný stres a napätie, ktoré na celý pôrodný proces vplývajú veľmi negatívne a výsledkom je trauma, ktorej sa dalo predísť.
Je preto potrebné zistiť si o pôrode čo najviac, ako prebieha, čo ho podporuje, čo ho brzdí, aké zásahy si môže vyžadovať, kedy sú tieto zásahy opodstatnené a kedy má žena možnosť o nich diskutovať a vybrať si inú alternatívu. A presne na toto slúžia v spoločnosti duly, ktoré vedia poskytnúť zdroje týchto informácií a žene všetko vysvetliť a pomôcť jej s tým, čo vlastne od pôrodu očakáva a chce. Napr. ak je mojou najväčšou nočnou morou nástrih hrádze, tak si nevyberiem pôrodnicu, ktorá má 90 % nástrihov.
Ženám preto odporúčam spísať si svoje predstavy, najlepšie štýlom troch stĺpcov – čo určite chcem a nepopustím z tejto požiadavky, čo určite nechcem a nepopustím a čo je tak v strede, niekde medzi a podľa toho si vybrať pôrodnicu. Napríklad, určite chcem pôrodnicu, kde je novorodenecká JISka, lebo by som neprežila, keby ju moje dieťa potrebovalo a museli by ho previezť inde. Určite nechcem, aby som rodila v boxe s nohami do chodby, ktorý je od ďalšieho boxu oddelený iba závesom. Niekde medzi mám napr. vaňu– chcela by som ju mať k dispozícii, ale ak tam nebude, tak mi stačí aj sprcha. Následne by som sa do danej pôrodnice išla pozrieť, mnohé robia dni otvorených dverí a nacítila sa na dané prostredie a personál. Zoznámiť sa s prostredím a personálom ešte pred pôrodom urobí veľa. A až potom, keď už mám jasno v požiadavkách by som ich diskutovala so svojím pôrodníkom.
Aké atribúty by mal spĺňať bezpečný pôrod?
M: Rozhodne vidím väčšiu šancu na bezpečný pôrod v zdravotníckom zariadení, než doma. Sú prípady, kedy na prevoz do nemocnice nemusí byť čas a rodiaca žena bude nutne potrebovať zdravotnícku pomoc v takom rozsahu, ktorú doma nedokáže poskytnúť ani ten najlepší pôrodník na svete. Avšak aj v nemocnici musí byť žena vnímaná ako aktívny účastník pôrodu a rozhodnutý o ňom, personál by mal reflektovať na jej pocity, pretože môžu byť predzvesťou, že sa deje niečo vážne a nie ju odbiť dvomi vetami. Toľko k fyzickej bezpečnosti. Fyzická bezpečnosť je ale úzko previazaná s tou psychickou.
Aby bol pôrod pre ženu a dieťa bezpečný aj psychicky a nevyviazli z neho obaja s traumou na celý život, je potrebných niekoľko základných vecí. Aby všetko išlo tak, ako má, žena sa potrebuje cítiť v bezpečí. Vtedy sa vyplavuje oxytocín, ktorý je nevyhnutný pre postup pôrodu. Ak sa žena cíti ohrozene, jej telo reaguje rovnako ako telo zvieraťa, ktoré práve stretlo predátora. Aktivuje sa sympatikus, vyplaví sa adrenalín. Adrenalín pôrod zastaví, pretože samica potrebuje ujsť do bezpečia. Keď sa upokojí, pôrod môže pokračovať. Preto ak som na pôrodnom boxe oddelenom od ďalších boxov iba závesom (ktorý je aj tak viac odtiahnutý ako zatiahnutý), je tam ostré svetlo, hluk, premelie sa okolo 30 zdravotníckych pracovníkov, z ktorých minimálne 5 mi každú chvíľu strká prsty do vagíny alebo nasadzuje monitor, napája infúziu, má blbé poznámky a ja sa nedokážem uvoľniť a bojím o svoj život aj život svojho dieťaťa, tak jasne, že neporodím.
Z biochemického hľadiska sa pri pôrode deje to isté, čo pri pohlavnom styku. Milujeme sa v takomto prostredí? Je to pre nás príjemné, aby nás v tak intímnej chvíli a v nahote videlo 30 cudzích ľudí a inštruovalo, čo máme robiť a ako? Alebo by bolo lepšie, keby sme boli v samostatnej miestnosti, kde si svetlo sami regulujeme, je tam ticho a je tam iba jedna jediná osoba (zdravotnícky pracovník), ktorá je na nás milá a dodáva nám pocit bezpečia a kontroly tým, že monitoruje priebeh pôrodu, ale nezasahuje? Kontinuálna prítomnosť jedného zdravotníka je inak ďalší veľmi dôležitý faktor, ktorý ale na Slovensku absolútne neexistuje. Často sa stáva, že raz za čas príde lekár alebo pôrodná asistentka, ženu vyšetrí a zrazu sa objaví problém, ktorý treba riešiť masívnym zásahom. Ale ten problém sa objavuje už dlho predtým, len ho nikto nevidel. Keď je pôrodná asistentka so ženou kontinuálne, vidí, ako pôrod prebiehal a jasne vidí, keď sa niečo zmení a dokáže komplikáciám predísť. U nás má ale na starosti x ďalších žien, nemá priestor sa im dostatočne venovať, preto často komplikácie vzniknú aj tam, kde by vôbec nemuseli.
Niekedy je nevyhnutné ženine predstavy korigovať, aby nebolo ohrozené jej zdravie a zdravie bábätka. Nájsť konsenzus medzi požiadavkami pacienta a odbornými skúsenosťami lekára môže byť niekedy náročné. Čo by mal byť dobrý pôrodník ochotný spraviť pre komfort ženy?
M: Je potrebné si uvedomiť, že slovenské ženy naozaj nečakajú, že pôrodnica je interhotel, kde ich na príjme budú čakať s vonnými sviečkami, tibetskou miskou a aromalampou. Ani nechodia rodiť do zahraničia preto, že sú tam krajšie kachličky na pôrodnej sále. V prvom rade chcú úctivú a rešpektujúcu komunikáciu, dostatok informácií, času a možnosť rozhodovať o tom, čo sa s ich telom bude diať. Kvôli týmto požiadavkám mimochodom nie sú nutné žiadne peniaze navyše, ani rekonštrukcia pôrodnice.
Dobrý pôrodník by sa mal napríklad predstaviť predtým, než žene strčí prsty do vagíny, oslovovať ju menom, resp. priezviskom, nie „moja zlatá“ alebo „mamička“. Poskytnúť informovaný súhlas a nič nerobiť bez vedomia a súhlasu rodiacej ženy. Veta „Nastrihnem vás.“ nie je informovaný súhlas. „Navrhujem urobiť nástrih, pretože sa deje to a to a ak ho neurobíme hrozí to a to. Súhlasíte s týmto postupom?“ Vidíš rozdiel medzi týmito vetami? Ktorá vyzerá lepšie?
Dobrý pôrodník by mal chápať predovšetkým fyziológiu pôrodu (pôrod totiž nie je choroba ani žiadny patologický stav, je to prirodzený a fyziologický proces) a úzke prepojenie psychiky rodiacej ženy s fyziologickou schopnosťou jej tela porodiť bez problémov. Vytvoriť prostredie, kde sa cíti bezpečne a intímne. Povzbudzovať ju počas celého procesu, aby dôverovala svojmu telu, že to zvládne a ak aj nie, že je tu práve pre tento prípad a pomôže jej, nie po nej vrieskať, že nevie tlačiť. Dodržiavať odporúčania WHO a používať medicínu založenú na dôkazoch. Podporiť slobodnú voľbu polohy ženy pri pôrode, nehanbiť sa kľaknúť si k nej na zem, ak sa rozhodne rodiť postojačky, alebo na štyroch. Nemenej dôležité je tiež poznať ľudské práva rodiacej ženy a jej dieťaťa a rešpektovať ich. Nebrať sprevádzajúcu osobu ženy ako nepriateľa, ale ako spojenca. Na rozdiel od vyťaženého pôrodníka, sprevádzajúca osoba má možnosť byť so ženou kontinuálne počas pôrodu a sledovať celý jeho priebeh a dokáže pôrodníka včas upozorniť, ak sa jej niečo nezdá a teraz nehovorím iba o dulách, ktoré do pôrodného procesu vidia lepšie ako laik. Aj partner ženy, alebo kamarátka, ktorá o pôrodoch nevie nič, dokážu pôrodníkovi pomôcť práve tým, že žene zabezpečia bezpečné a intímne prostredie a atmosféru, kde sa môže naplno ponoriť do pôrodného procesu, podať vodu, masírovať kríže, pomôcť jej osprchovať sa a pod.
Ukončime to témou dojčenia. V čom vidíš jeho nezastupiteľnú hodnotu? Ktoré bylinky sú vhodné na podporu laktácie?
M: Materské mlieko je najlepšia potrava, akú môžeš novorodencovi poskytnúť. Jeho zloženie sa dokonca mení podľa potrieb jeho telíčka! Je vždy po ruke a v adekvátnom množstve a teplote. Novorodenec nemá ešte zrelý imunitný systém a v materskom mlieku dostáva všetky protilátky, ktoré má matka a ktoré dieťa potrebuje, aby odolalo infekčným ochoreniam. Okolie bradaviek navyše obsahuje prospešné baktérie, ktoré kolonizujú črevá novorodenca a pomáhajú budovať jeho unikátny črevný mikrobióm, ktorý je tiež úzko spätý nielen s funkciou imunitného systému, ale aj s náchylnosťou na celú plejádu ochorení v dospelosti. Z psychologického hľadiska má dojčenie nezastupiteľnú úlohu vo vytváraní vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom, matke zase pomáha sa po pôrode zotaviť, pretože hormóny, ktoré sa pri dojčení vyplavujú pomáhajú zavinovať maternicu.
Na podporu laktácie sa tradične odporúča senovka grécka, benedikt lekársky, fenikel obyčajný, rasca lúčna, bedrovník anízový (aníz), pŕhľava dvojdomá, jastrabina lekárska, pestrec mariánsky. Väčšina z nich ale nikdy nebola vedecky skúmaná. Skutočne potvrdený klinický účinok (u ľudí) na zvýšenie tvorby materského mlieka bol dokázaný pri senovke a pestreci. Pri aníze a jastrabine bol tento efekt dokázaný u zvierat.
S dojčením je úzko spätá téma šestonedelia, teda obdobia 6 týždňov po pôrode. Ženy všeobecne vedia, že počas tohto obdobia sa maternica hojí a žena krváca, keď som sa však na toto opýtala 6 mužov v mojom okolí, ani jeden z nich to netušil. V poslednej fáze pôrodu žena porodí placentu, orgán, ktorý 9 mesiacov jej dieťa vyživoval a chránil pred škodlivinami. Placenta váži asi pol kila, je oválna a v priemere veľká asi 20 – 25 cm. Po pôrode vnútri maternice ostáva rana veľkosti placenty, ktorá sa potrebuje zahojiť a ktorá krváca. Preto by ženy v tomto období mali oddychovať, spať, jesť, kojiť a budovať si vzťah so svojím dieťaťom a potrebujú na to pomoc celého svojho okolia. U nás sa zaužíval veľmi nezdravý model, kedy žena príde z pôrodnice, na ďalší deň vyskočí na nohy, pol dňa prestojí pri sporáku a behá okolo manžela, domácnosti a dieťaťa. Tú obrovskú ranu na maternici totiž nie je vidieť, tak má okolie tak nejak pocit, že neexistuje. Keby prišiel domov muž s 25 cm oválnou krvácajúcou ranou hocikde na tele, mysleli by sme si ako spoločnosť, že je preňho vhodné na druhý deň vstať z postele a variť obed?
Ak vás zaujala téma byliniek a ich využitia či už v bežnom živote alebo na podporu zdravia, prípadne máte záujem o individuálnu konzultáciu týkajúcu sa užívania liečivých rastlín alebo témy tehotenstva, pôrodu a šestonedelia, nájdete ma na FB stránke Morgana – bylinková škola.
Miška, ďakujeme ti za tvoje odborné rady a tvoj citlivý a láskavý prístup k pacientovi.